Všetko sa začalo nenápadne. Nevinnou túrou po okolí. Šliapanie do pedálov sa každému nesmierne zapáčilo. Bezcieľné túlačky nás zrazu začali nudiť a tak nám napadla spásonosná myšlienka skúsiť sa postaviť na štart ozajstného cyklistického podujatia. Potom to prišlo, ako blesk z jasného neba! Správa v novinách o tom, že sa uskutoční "Cyklistické podujatie - OKOLO DOMAŠE", kde nejde o čas, ale o zvládnutie trate, a toto nás nenechalo chladnými a prihlásili sme sa. Neodradilo nás štyridsať kilometrov, veď inokedy sme zvládli aj viac za deń, ani nočný leják tesne pred štartom. A tak som sa ja, a moje tri deti, vydali na cestu za dobrodružstvom, hoci s malou dušičkou, či trať zvládne aj môj najmladší deväťročný syn, ale boli sme odhodlaní vydať zo seba všetko.

Naša cyklotúra sa začala už v rodnom Vranove nad Topľou, lebo ak sme sa chceli dostať na štart, ktorý bol na Domaši - Dobrá, museli sme zdolať prvých takmer dvadsaťštyri kilometrov. Prvé kilometre ubiehali v pohode. Čerstvý vzduch, krásne prírodné scenérie, nádherný pohľad na práve zobúdzajúci sa letný deň. Po desiatom kilometri sa zhustila premávka na ceste a museli sme si dávať väčší pozor na ceste. Terigali sme sa necelé tri hodinky, nikam sme sa neponáhľali a šetrili sme si sily. Slnečná Domaša nás milo privítala. Po registrácii a vrelom privítani organizátorom a dušou celého projektu, pánom Martinom Pipom sme konečne vyštartovali.

Prišiel prvý stupák...pot sme mali aj v nose. Striedali sme strediská Domaše, jedno za druhým, kde sme sa mohli aj občerstviť. Prijemné prostredie pláži sme v okamihu vymenili za lesné chodníčky a na každom novom kilometri nás cesta obdarila nejakým prekvapením. Dostali sme sa do lesa. Kamene, raždie a mokro po nočnom daždí z nás vycmúľalo nemalo síl. Prebrodiť lesné bažiny, vyškriabať sa úvraťou, zdolať blato a pomedzi stromy si kliesniť cestičku dalo poriadne zabrať aj bez bicykla, nie to ešte s ním. Adrenalín začal stúpať. Ďalším občerstvením sme v sebe zobudili nové sily a potešilo nás, že ďalšie kilometre budeme na čistej hlavnej ceste vedúcej do Stropkova. Každý sa držal statočne. Najmladší Patrik si pohundral, že čo na tom môže byť také super, keď ho už aj zadok bolí od sedadla, ale nedal sa. Prvá kríza na nás prišla na mieste, kde bolo treba odbočiť na Valkov a pri pomyslení, že k babke to máme bližšie, ako do cieľa sme naozaj zvažovali zmeniť smer cesty. Nevzdávali sme sa! Dostali sme sa na druhý breh Domaše a cieľ bol už na dosah. Cesta bola nekonečná. Po ďalších kilometroch sme skoro skolabovali, ale nadšenie spolupretekárov, ktorých sme míňali, nám dodávalo energiu. Stretávali sme aj takých, čo si opravovali aj tretí defekt. A potom si nešťastie našlo aj nás. Vlastne mňa! Defekt na nohaviciach! Vyzbrojení náplasťami na bicyklové duše sme rozmýšľali, ako zalátať dieru, ako svet! Pomohla športová vetrovka okolo pása a išlo sa ďalej. Poľná cesta nám však pripravila nemilé prekvapenie v podobe blata a nezdolateľných kaluži. Kedy...kedy už budeme v cieli! Ani ťažké vdychy a blatový mejkap nám nedovolili čo i len na chvíľu uvažovať o návrate, lebo cesta späť nebola možná.
"Žijeme vôbec? Už nevieme, ako ďalej! Prežijeme ?"! Vzdychala dcéra a syn. Najstarší syn bol však plný energie a cítil sa, ako ryba vo vode. Bol by už dávno v cieli, ale jeho patriotizmus mu nedovolil taký sebecký odpich, lebo cítil istú zodpovednosť voči nám. Veľmi nám pomáhal a prenášal nielen bicykle, ale aj nás. Sestru si vyslobodil z bahna, kde stratila svoju tenisku a keď z nej vyliala blato bola šťastná, že domov nepôjde bosá.

Konečne sme dobicyklovali do cieľa. Tam nás milo privítali, obdarili tričkom a chutným gulášikom. Hoci júlove slnko pálilo, nás hrial ešte aj dobrý pocit, že sme prekonali sami seba. Sadli same si na najbližšie voľné miesta, hľadeli okolo seba doširoká, doďaleká s ústami otvorenými dokorán, ako v zubárskom kresle. Smiali sme sa, ujúkali, híkali...

Na cestu domov sme sa vydali oddýchnutí, zo všetkých síl sme vražali do pedálov a leteli sme, ako do Tramtárie!
Jedna dedina, druhá...konečne domov! "Tak to som fakt dobrý! Ja som to zvládol! Jupííííí...! Kričal naradostený Patrik. "Sám tomu nemôžem uveriť"!
Ovenčený pocitom víťazstva, ako keby zvládol "Tour de France", prvý vliezol do sprchy a blažený z nečakaného športového výkonu zaspal, ako anjelik.
Pocity nás ostatných neboli iné. Každý bol zrazu šťastnejší.

Tak čo? My sa tešíme na druhý ročník tohto cyklistického sviatku. Nemáte chuť? Bolo by úžasné vytvoriť bicyklovú reťaz okolo Domaše. V júli 2008 už pršať nebude! :)