Prevzaté z denníka Korzár: Jeho život bol ako z dobrodružného filmu. Gréckokatolícky kňaz Michal Ďurišin bol už v roku 1949, krátko po nástupe komunistov k moci, hodnotený ako „pre ľudovodemokratický režim najnebezpečnejší kňaz z okresu Stropkov“.
V 50. rokoch bol trikrát internovaný, ako politický väzeň sa dostal na slobodu až na amnestiu, ale pokoj od komunistického režimu nemal ani v 60. rokoch, a to najmä za svoju činnosť v zámorí, kde sa tiež ocitol.
Do pastorizácie sa vrátil v roku 1968, zomrel v roku 1981 v Trebišove.
Michal Ďurišin ako kňaz pôsobil aj v dnes už zaniknutej obci Valkov, ktorú zaliala voda z novej priehrady Domaša. Dnes je Valkov rekreačná oblasť ako súčasť obce Bžany v Stropkovskom okrese.
Pamätná tabuľa na Domaši
Práve na Valkove, na mieste zaniknutej dediny, odhalili pred niekoľkými dňami pamätnú dosku Michalovi Ďurišinovi.
Nešlo o náhodu, iniciátorom tejto udalosti bol regionálny historik Juraj Kasarda, ktorý sa systematicky zaoberá dejinami Valkova.
„Keď som sa venoval výskumu zaniknutej dediny Valkov, odhalil som celý príbeh Michala Ďurišina, ktorý ma úprimne fascinoval. Zaujalo ma na ňom aj to, že doteraz bol prakticky neznámy. Málokto o ňom vedel,“ hovorí Kasarda.
„Keď som začal pátrať po jednotlivých obyvateľoch Valkova, ktorí ešte žijú a pamätajú si obec, tak som sa stretol aj so spomienkami na tohto kňaza. Následne som robil archívny výskum a dopracoval som sa aj k vyšetrovacím spisom z 50. rokov. Všetky veci, ktoré sa mu stali v minulosti a ktorým čelil, mňa osobne veľmi inšpirovali, aby som tento príbeh odhalil verejnosti a predstavil čo najširšiemu spektru ľudí,“ opisuje historik, čo ho k tomuto kroku viedlo.
Inicioval verejnú zbierku na vytvorenie pamätnej tabule s podobizňou kňaza, filantropa, zabudnutého básnika a politického väzňa Michala Ďurišina.
Vytvoril ju akademický sochár Jozef Hobor. S ním mal Kasarda pozitívnu skúsenosť, keď vyrobil pamätník padlým v boji na rieke Ondava. Odhalili ho pred rokom v zátoke na Domaši medzi Valkovom, Tíšavou a Trepcom.
Pamätná tabuľa podľa Kasardu symbolizuje vytrhnutie Michala Ďurišina od veriacich, cirkvi a chrámu, v ktorom pôsobil, a zároveň aj jeho návrat do pamäte regiónu.
Portrét sa snaží vynoriť túto osobnosť z času zabudnutia a rozrušiť to, o čo sa tak veľmi snažila štátna moc. Inšpiráciou portrétu je dobová fotografia Michala Ďurišina z vyšetrovacieho spisu vedeného počas jeho internácie v 50. rokoch vo väzení v Prešove.
Novú pamätnú tabuľu odhalil Juraj Kasarda spoločne s Jánom Kocákom z Úradu Prešovského samosprávneho kraja a to na mieste, kde kedysi bola obec Valkov. Neskôr ho zaliala voda, ale v súčasnosti sa naň dá pre nízku hladinu Domaše dostať suchou nohou. Nainštalovaná bude pamätná tabuľa na budúci rok.
Medzi hosťami odhalenia tabule bol aj Peter Ďurišin, syn Michala Ďurišina, rodáci z pôvodného Valkova a ich rodinní príslušníci. Svoje požehnanie tomuto podujatiu vyjadrili biskupi Milan Lach a Cyril Vasiľ.
Pohnutý osud gréckokatolíckeho kňaza
„Michal Ďurišin bol jednou z najinšpiratívnejších a najcharizmatickejších osobností,“ prízvukuje Kasarda, podľa ktorého je dôležité vyťahovať takéto príbehy zo zabudnutia. Ten Ďurišinov je obzvlášť silný.
Bezprostredne po Prešovskom sobore, násilnom pripojení gréckokatolíckej cirkvi k pravosláviu, bol Ďurišin internovaný prvý raz. Sedel v Hlohovci a Pezinku.
V kláštore tam sústredili gréckokatolíckych kňazov a snažili sa ich presvedčiť, aby prešli na pravoslávnu vieru.
„Chcel sa vrátiť k rodine a veriacim. Po podpísaní prestupu vysluhoval naďalej sviatosti v ríte gréckokatolíckom, spomínal rímskeho pápeža a vykonával všetky obrady tak ako predtým,“ vraví Kasarda.
Následky na uvedený úskok, keď sa Ďurišin verejne hlásil ku gréckokatolíkom aj po pričlenení k pravoslávnej cirkvi, na seba nedali dlho čakať.
Ako hovorí historik, najprv mu zastavili plat. Potom mu zakázali činnosť, nesmel vysluhovať sviatosti. On to robil tajne. Uskutočnil niekoľko tajných pohrebov a krstov. Slúžil liturgie, svätil vodu, ktorú rozdával dedinčanom a počúval zahraničné náboženské vysielanie v rozhlase, čo bolo zakázané.
Neostalo to bez odozvy, od septembra 1954 do mája 1955 bol zatvorený v Prešove, Ilave a na pražskom Pankráci. Tieto miesta mu boli dôverne známe. Od augusta do októbra 1953 sedel v štyroch väzniciach (Prešov, Ilava, Praha-Pankrác, Mladá Boleslav) ako odporca komunizmu a za poburovanie verejnosti proti zriadeniu.
„Keď sa vrátil z väzenia v polovici 50. rokov, odsťahoval sa z Valkova. Vždy bol presvedčený antikomunista a podporoval obnovu gréckokatolíckej cirkvi. Uchoval si integritu, myšlienky viery, v tom zápase bol neoblomný,“ konštatuje Kasarda.
Vzbúrila sa aj Ondava
Pridáva aj historku, ktorá sa týka Ďurišinovho pôsobenia v obci Valkov.
„Prvého marca 1953 po Ďurišina, jeho rodinu a majetok prišlo nákladné auto. Všetci obyvatelia Valkova odišli do práce a nikto nechcel pomôcť s nakladaním a prevážaním kňazových osobných vecí. Týmto skutkom vyjadrili nesúhlas s Ďurišinovým odvolaním. Napriek tomu, že bol celkom teplý deň s pekným počasím a sneh už bol po zime roztopený, voda Ondavy sa pozorovateľne zdvihla, čo neumožnilo tomu autu prejsť cez rieku. Dedinčania, aj sám Ďurišin, v tom videli zázrak.“
Vtedy mali Ďurišina a jeho rodinu deportovať k Znojmu, aby sa dostal do prostredia, ktoré nebolo nábožensky nebezpečné. Deportácia sa nekonala.
Ako už vieme, k jeho uväzneniu došlo neskôr. Na slobodu sa dostal na amnestiu prezidenta Antonína Zápotockého.
Búrlivý život kňaza pokračoval aj v ďalších dekádach. Podľa Kasardu bol obeťou za odpor Valkovčanov, ktorí nesúhlasili s vtedajšou derusinizáciou obyvateľstva.
Po návrate z internácie stratil občianske práva. Striedavo nemal príjem a jeho rodina trela biedu, pomedzi to pracoval v civilných povolaniach.
Problémy po návrate zo zámoria
„V 60. rokoch ho do Kanady pozval známy priemyselník Štefan Roman, ktorého volali miliardár z Ruskova. Bol to emigrant, čo odišiel do Spojených štátov, zarobil tam veľké peniaze, vybudoval impérium. Bol tiež zástancom obnovy gréckokatolíckej cirkvi. Všimol si aktivít Michala Ďurišina, preto ho pozval, aby pôsobil medzi Rusínmi, ktorí tam žili,“ pokračuje historik.
Michal Ďurišin v zámorí vykonával funkciu kňaza a publikoval v miestnych náboženských časopisoch. Za morom neostal.
„Keď sa vrátil, bol za publikovanie týchto článkov opätovne vyšetrovaný. Za poškodzovanie dobrého mena ČSSR v zahraničí. Čítal som tie články, neboli nejako konkrétne. Skôr také všeobecné náboženské úvahy, ani sa nešprtal v politike, ale režimu to očividne stačilo,“ vraví Kasarda.
Okrem toho spísal svoju biografiu do diela plného náboženských úvah s názvom Oheň v priestore a čase, ktoré sa snažil prepašovať do zahraničia, do Vatikánu k jezuitovi Michalovi Jackovi, ktorého sám predtým navštívil. Nepodarilo sa to.
„Ľudia, ktorí to mali urobiť, si rukopis prečítali a zistili, že to môže napĺňať protištátny obsah. Vrátili sa domov a odovzdali ho Verejnej bezpečnosti,“ opisuje historik dôvody, pre ktoré bol Ďurišin opätovne súdený.
Do väzenia však nešiel.
Nový trest: psychiatrická diagnóza
„Štátny aparát vedel o tom, čo si zažil v 50. rokoch. Prenasledovanie, silný psychický nátlak, týranie vo väzení.
Vtedajší režim si s ním nevedel dať rady. Nedokázal pochopiť, ako je možné, že ten človek napriek takému tvrdému procesu prevýchovy je stále zástanca viery, obnovy gréckokatolíckej cirkvi a propaguje myšlienky slobody a demokracie. Z toho dôvodu už nebol odsúdený, ale dali mu psychiatrickú diagnózu,“ poukazuje Kasarda na netypický ortieľ, ktorý sa s Ďurišinom vliekol celý život.
Stigmatizovalo ho, keď naňho ukazovali ako na narušeného šialenca. Plazivá schizofrénia bola v tom čase „obľúbená“ diagnóza pre politických odporcov importovaná zo Sovietskeho zväzu.
Po obnove gréckokatolíckej cirkvi sa Ďurišin vrátil ku kňazskému povolaniu. Okrem toho získal medzi príslušníkmi disentu prezývku „Východný Mňačko“. Napísal 105 básnických zbierok, oficiálne publikovaná však nebola ani jedna z nich.
O Michalovi Ďurišinovi existuje aj dokument, ktorý vytvoril jeho syn Peter.
Kasarda: Pripomínajme si osobnosti
Michal Ďurišin sa narodil 1. mája 1913 v Trebišove, kde 13. januára 1981 zomrel.
Študoval na gymnáziách v Michalovciach a Užhorode, následne v gréckokatolíckom seminári v Prešove. V roku 1943 sa v neďalekom Klenove oženil s Gizelou Zorvanovou.
Po kňazskej vysviacke bol od septembra 1943 biskupom Pavlom Petrom Gojdičom vymenovaný za kaplána v Sečovciach. Od začiatku roku 1946 pôsobil v obci Valkov. Ako kňaz sa v roku 1944 zúčastnil pohrebu mužov z obce Tokajík, ktorých zabili príslušníci nemeckých silových zložiek a obec vypálili.
Išlo akoby o predzvesť ďalších turbulencií, ktoré trvali prakticky od roku 1968, keď sa vrátil do gréckokatolíckej cirkvi a slúžil až do roku 1980 vo viacerých malých farnostiach na Zemplíne.
„Ide o osobnosť, ktorá predstavuje nevyvrátiteľný morálny vzor. Ďurišin predstavuje bojovníka za myšlienky a hodnoty, ktorým veril, pričom neustále dúfal v obnovu gréckokatolíckej cirkvi, vo víťazstvo myšlienok pravdy, demokracie a slobody. Za svoje ideály a spravodlivosť bol ochotný obetovať aj to, čo mu bolo najdrahšie, svoju slobodu. Je našou povinnosťou odhaľovať príbehy takýchto nasledovaniahodných osobností a navždy ich upamätniť v regióne pre budúce generácie,“ uzatvára regionálny historik Juraj Kasarda.